Kde sa vzali slovenské novošľachtence?

Autor: Dagmar Šebová, prevzaté z denníka SME, apríl 2024

Položili ste si niekedy otázku, kde sa nám na Slovensku vzali odrody viniča ako Dunaj, Hron, Rimava alebo napríklad Rudava? A načo nám vlastne sú? Potrebujeme ich, keď na svete už dnes existuje okolo 10 000 odrôd viniča?

Medzi vinármi a milovníkmi vína sú dva tábory, ktoré sa tak trochu doberajú.

Tí klasici tvrdia, že veď predsa sú tu rokmi overené Cabernety a Burgundy. Tí úplne ortodoxní dokonca tvrdia, že treba piť naše tradičné Frankovky, Svätovavrinecké, Vlašáky a Ryňáky.

No a ten druhý tábor tvoria vinári experimentátori, ktorí radi objavujú, ochutnávajú a stále hľadajú nejaké nové dobrodružstvo. Radi cestujú a poznávajú nové krajiny i nové vína. No a takým sa „nejakým Veltlínom“ nazavďačíte.  

Pravda je taká, že Slovensko je v porovnaní so svetoznámymi vinárskymi lokalitami relatívne severne položená krajina a v polovici 20teho storočia dlhoročné skúsenosti hovorili, že v našich zemepisných šírkach nie je možné dopestovať modré hrozno s parametrami suroviny, akú produkujú slnečnejšie krajiny a vyrobiť tak vína, ktoré by vedeli konkurovať ohnivým južanským vínam.

Z tohoto dôvodu dostala mladá inžinierka Dorota Pospíšilová od štátu ambiciózne zadanie vyšľachtiť nové modré odrody viniča, ktoré budú schopné aj v našich zemepisných šírkach produkovať vysoké cukry, budú schopné konkurovať vínam osvedčených odrôd svetového sortimentu a zároveň budú schopné odolávať zimným i jarným mrazom, ktoré sú napriek súčasnému globálnemu otepľovaniu v našich zemepisných šírkach stále bežné.

Ing. Pospíšilová sa aktívne zhostila svojej úlohy a už v roku 1958 vznikli prvé dve odrody Devín a Dunaj, ktoré sa osvedčili aj v praxi a dnes sú to dve najznámejšie a najrozšírenejšie odrody slovenských novošľachtencov. Šľachtiteľský tím povzbudený prvým úspechom nadšene pokračoval a postupne vznikali ďalšie odrody Breslava (r. 1960), Rosa (r. 1961), Hetera (r. 1965), Rudava (r. 1967), Torysa (r. 1967), Hron (r. 1976), Nitria (r. 1976), Rimava (r. 1976), Váh (r. 1976).

Vznikom odrody však proces nekončí. Štandardne by mali nasledovať štátne odrodové skúšky, čo je roky trvajúci proces, pri ktorom oprávnený úrad v kontrolovanom pestovaní skúma, či si odroda dlhodobo udržiava dané vlastnosti, ako je odolná na vírusové a bakteriálne ochorenia, ako je pestovateľsky náročná, akú má hospodársku využiteľnosť a ďalšie jej vlastnosti.

Všetko by bolo v poriadku, pokiaľ by si kompetentné orgány uvedomovali význam a hodnotu diela, ktoré šľachtiteľský tím roky tvoril. A tak v turbulentných 90tych rokoch mali byť z úsporných dôvodov Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky v Bratislave i Šľachtiteľská stanica v Šekviciach, kde celý výskum prebiehal, zrušené, následkom čoho by slovenské novošľachtence upadli do zabudnutia.

V tom čase prišiel na scénu Eduard Šebo zakladateľ vinárstva Shebo Winery, fanatický Modran a oduševnený vinohradník, ktorý žil od malička v meste, v ktorom je takmer pod každým domom vínna pivnica a okolo celého mesta vinice. V Modre bolo verejnou informáciou, že v neďalekom „šenkvickom výskumáku“ sa šľachtia „nejaké nové“ odrody viniča. A tak sa k nemu dostala i informácia, že výskumný ústav sa má zatvoriť. Preto si Šľachtiteľskú stanicu v Šenkviciach od štátu za 1 200 000 Sk ročne prenajal, zamestnal aj 42 ľudí, ktorí tam v tom čase pracovali a 5 rokov hradil všetky náklady. K 11 muštovým odrodám vinárstvo Shebo Winery v závere aj uhradilo náklady za štátne odrodové skúšky, čím sa ich podarilo zapísať do Listiny registrovaných odrôd a v rámci SR tak získali právnu ochranu. S tým súvisí aj záväzok Shebo Winery zabezpečovať udržiavacie šľachtenie a teda trvalo udržiavať geneticky čistý a zdravý materiál pre ďalšie množenie odrody.

Tu však misia Eduarda Šeba a vinárstva Shebo Winery nekončí. Ambíciou je dokončenie európskej certifikácie odrôd slovenských novošľachtencov, a tak pomôcť ich rozšíreniu vo svete.

V súčastnosti sú odrody v záverečnej fáze tohto procesu a teda sú veľmi blízko k získaniu tzv. modrej visačky, ktorá Slovensko významne a definitívne zapíše na svetovú vinársku mapu.

Otázka pre Eduarda Šeba:

Prečo ste sa vlastne pustili do, dalo by sa povedať, záchrany slovenských novošľachtencov?

Ja som si vtedy veľmi naivne myslel, že celá záležitosť bude oveľa jednoduchšia, a že registráciou odrôd na ÚKSÚPe moja úloha v projekte skončí. A okrem toho som si skutočne myslel, že Slovenská republika bude s oveľa väčšou úctou a vážnosťou pristupovať k vedeckému poznaniu a k zámerom, do ktorých sa z verejných zdrojov investovali milióny korún. Namiesto toho sa tu likvidovali vedecké ústavy a výskumné stanice bez toho, aby sa niekto zaoberal know-how a výsledkami ich dlhoročného bádania. Z týchto krokov som bol skutočne veľmi sklamaný a rozhorčený. Preto som sa slovenských novošľachtencov ujal. Investoval som do nich veľké množstvo peňazí, času i energie. Musím však povedať, že už dlhšie prinášajú svoje ovocie a poteším sa z každého dobrého vína týchto odrôd hoci aj od iného vinára i z každého úspechu novošľachtencov na vinárskej výstave. A môžem povedať, že v súčasnosti už považujem za svoju povinnosť dokončiť ich európsku certifikáciu. Sme krôčik od cieľa.  

Ochutnať